Život na opačnej pologuli

28.06.2020

Tiež ste patrili k tým, ktorým zemepis na základnej škole veľa nehovoril? V tom prípade vás vítam v mojom klube. Ak by som sa mohol vrátiť v čase, predstavil by som si, ako sedím v školskej lavici s rukou podopierajúcou si bradu a márnou snahou pozorne sledovať vyučujúceho. Áno, je to nuda, ak máte počúvať fakty prečítané zo starej ošarpanej učebnice od človeka, ktorý danú krajinu nikdy predtým nenavštívil. Ja som patril skôr k dobrodruhom, ktorého "nabiflené" poučky rozhodne nebavili. Chcel som spoznať svet, vidieť nové krajiny a poznať nové kultúry.

<a href="https://www.freepik.com/free-photos-vectors/background">Background photo created by freepik - www.freepik.com</a>

Práve to bol hlavný dôvod zbaliť si svoj kufor a utekať na najbližšie medzinárodné letisko. A to opakovane.

Nebolo to, samozrejme, vždy finančne jednoduché. Neraz som kvôli cestovaniu musel obetovať aj svoje posledné úspory. Vždy som však veril tomu, že pokiaľ človek po niečom veľmi túži, neexistuje nič, čo by ho mohlo zastaviť. Koniec koncov to potvrdzuje aj môj obľúbený autor Paulo Coelho vo svojom známom diele Alchymista, v ktorom napísal, že pokiaľ niečo skutočne chcete, celý vesmír sa spojí, aby ste to dosiahli. A ja som skutočne túžil spoznávať svet.

Aj vďaka tomu som mal možnosť navštíviť viacero krajín a spoznať mnoho zaujímavých ľudí. Patrili medzi ne krajiny ako Čína, Hongkong, Vietnam, India, Thajsko, Kanada, USA, Holandsko a mnoho ďalších. V žiadnej z nich som sa však nedokázal usadiť na obdobie dlhšie ako 3 či 4 mesiace.

To sa však zmenilo príchodom do juhoamerického Čile. Ako som sa sem dostal? Dlhý príbeh... Poďme ale pekne po poriadku.

Môj život nebol vždy prechádzka ružovou záhradou. Oboch rodičov pripravila o život rakovina ešte relatívne v mladom veku. Ocitol som sa tak v pozícii, keď som bol odkázaný už len sám na seba. V čase, keď si uvedomíme, že sme stratili azda všetko, na čom nám dovtedy záležalo, opadne z nás strach. Odrazu pochopíme, že tým najhorším sme si už prešli a že odteraz už môže byť všetko len lepšie. Takto si otvárame bránu k novým možnostiam, aby nové, nepoznané mohlo vstúpiť do nášho života.

Presne to bol aj môj prípad. Dal som životu dostatočný priestor a voľnosť, aby ma nasmeroval na správnu cestu. Tá sa mi obyčajne zobrazovala v podobe silnej intuície, ktorú som sa snažil pozorne počúvať.

V ten deň jej slová zneli asi takto: "Južná Amerika, Južná Amerika..."

Opakujúca sa myšlienka, ktorá sa mi neustále snažila čosi naznačiť. Spočiatku mi pripadala bláznivá, ale keďže moje túlavé topánky ma nikdy neopustili, rozhodol som sa, že dám svojmu vnútornému hlasu "zelenú".

V tom som si spomenul na svojho dobrého kamaráta, ktorý zhodou okolností pochádzal z juhoamerického Čile. Náhoda? Nemyslím si. :-)

Spoznali sme sa počas pobytu v USA, kde sme obaja pracovali pre rovnakú spoločnosť. Zobral som teda do rúk mobil a vytočil jeho číslo. O chvíľu nato som už na druhej strane počul jeho hlas, ktorým ma oslovil: "Hi, Vlado! How are you, man?"

Pamätám si, že išlo o skutočne veľmi dlhý telefonát. S veľkou ochotou odpovedal na všetky moje otázky a ubezpečil ma, že ak sa rozhodnem prísť, bez váhania mi podá svoju pomocnú ruku. Nemusel ma príliš dlho prehovárať. Kúpil som si letenku, pobalil veci a o pár dní som sa už opäť ocitol na letisku.

               3,2,1... vzlietame.

Priznávam sa vám, že v živote som už zažil veľa dlhých letov, no 22 hodín bolo aj na mňa celkom dosť. O to viac, keď som si uvedomil, že v lietadle dokážem len veľmi ťažko zaspať.

Ako však hodiny ďalej plynuli, lietadlo sa približovalo k svojmu cieľu. Hlavou sa mi všeličo premieľalo, v myšlienkach som sa prevažne vracal k životu na Slovensku, ku kamarátom, rodine či k vtedajšej priateľke. Napriek tomu som si však dobre uvedomoval, že v Južnej Amerike už na mňa čaká celkom nové dobrodružstvo. Cesta späť jednoducho neexistuje. Vystúpil som z lietadla, prešiel letiskovou kontrolou a vykročil smerom k tabuli s nápisom "Salida".

Na parkovisku pred letiskom ma už čakal môj čilský kamarát, ktorý mi pomohol s vecami a následne ma zaviezol do bytu, ktorý sám prenajímal. Tu som si konečne oddýchol a pripravil sa na nový deň. Deň, od ktorého sa datuje nová etapa môjho života. Nazval som ju príznačne: "Život na opačnej pologuli".

Asi by ste sa ma teraz chceli opýtať: "Aký je život v Južnej Amerike a ako sa líši od toho nášho v Európe?" Priznám sa, že podobnú otázku dostávam pomerne často.

Asi najväčší rozdiel vidím v správaní ľudí. Čiľania sú veľmi otvorení, priateľskí a radi hovoria o svojich pocitoch. Ako bežný pozdrav používajú vrúcne objatie a podanie ruky považujú skôr za prejav odmeranosti. Sú to rodení komedianti a dokážu si z kohokoľvek poriadne vystreliť. Treba sa preto naučiť nebrať si všetko príliš osobne. :-)

Ak si s Čiľanom dohodnete stretnutie, počítajte s tým, že je len veľmi malá pravdepodobnosť, že príde načas. Akademických 15 minút je v čilskom ponímaní minimálne 1 hodina. S tým som mal spočiatku asi najväčší problém. Trvalo mi dosť dlhý čas, kým som si dokázal zvyknúť na čilskú nedochvíľnosť.

Ďalším rozdielom v porovnaní s našou kultúrou je to, že Čiľania sa doma nevyzúvajú. Je pre nich normálne pohybovať sa v rovnakej obuvi ako v exteriéri, tak aj v interiéri. Pre nás asi len ťažko pochopiteľné, no pre Čiľana úplne bežné a prirodzené. Napriek tomu si myslím, že ani tento kultúrny rozdiel by vás neodradil od toho, aby ste si Čiľanov nakoniec neobľúbili. Ich veselosť, bezprostrednosť, humor a priateľskosť sú totiž veľmi nákazlivé.

Čím ma však Čile obzvlášť očarilo?

Paradoxne to neboli ľudia. Bola to nádherná čilská príroda. Ako jeden z mála štátov sa Čile môže pochváliť takým množstvom sopiek, rybníkov, jazier, údolí, vodopádov, púští, ostrovov či zvieracou ríšou. Určite vám budú známe lokality ako Veľkonočné ostrovy, púšť Atacama, pohorie Andy, Pacifik či Ohňová zem.

Milovníci prírody si v Čile skutočne prídu na svoje. No ak by sa k nim pridali aj milovníci dobrého vína, tých budete len veľmi ťažko prehovárať, aby sa vrátili domov. :-)

Čile je taktiež známe aj vďaka osobnosti Pabla Nerudu - svetoznámeho básnika a nositeľa Nobelovej ceny za literatúru. Mal som i ja príležitosť navštíviť dom, v ktorom pôsobil a tvoril. Bol to skutočný zážitok. Ak by ste sa niekedy do Čile dostali, určite si túto atrakciu nenechajte ujsť.

Život v Čile a tamojšia kultúra ma mnohému naučila. Uvedomil som si, že vyjadrovanie vlastných pocitov nie je prejavom slabosti a že ľudskosť je tým najdôležitejším, na čom v spoločnosti záleží. Som tu už piaty rok a za ten čas som si v Čile našiel svoj druhý domov, nových kamarátov, ale aj pracovné zázemie. Čarovná krajina s tvarom čili papričky sa stala bezprostrednou súčasťou môjho života. Dnes ešte s istotou nedokážem povedať, kam budú smerovať moje nasledujúce kroky.

Životné cesty človeka vedia byť nevyspytateľné. Tie moje také sú, a to je jeden z hlavných dôvodov, prečo som svoj život nikdy neprestal milovať.

Niečo o mne:

Vladimír K.

Všestranný, ale hlavne kreatívny človek, ktorý nikdy nezanevrel na život. Milujem cestovanie, hokej, písanie, duchovnú literatúru, inteligentný humor, vegánsku stravu, vzdelávacie kurzy, online marketing, podnikanie a mnoho iného. Svoje poslanie vidím v tvorbe a vo vytváraní hodnôt pre druhých ľudí. Jedine tak dokážem rásť.

Mám 35 rokov a každý deň žijem tak, akoby mal byť mojím posledným. Momentálne sa venujem obchodovaniu s vegánskymi potravinami, digitálnemu marketingu, tvorbe webových stránok, hudobnej produkcii, trénovaniu hokejistov v Čile a písaniu blogu.

© 2020 Občianske združenie Trikvetra. Všetky práva vyhradené.
Vytvorené službou Webnode
Vytvorte si webové stránky zdarma! Táto stránka bola vytvorená pomocou služby Webnode. Vytvorte si vlastný web zdarma ešte dnes! Vytvoriť stránky