Tá „zvieratková“
Zvieratá ma fascinujú už odmalička. Moja mama často spomína na to, keď som ako dvojročná doniesla domov plnú zápalkovú krabičku lienok a tie sa rozliezli po celom byte.
Alebo na môjho milovaného prvého potkana, ktorý ju jedného večera privítal v kúpeľni. Dodnes ju vidím, ako s kamennou tvárou prišla do našej detskej izby a poslala ma do kúpeľne zobrať "to zviera", lebo na ňu čudne pozerá a ona sa chce v kľude osprchovať. Podobných historiek mám viac. Naša babi spomína, ako som každej dážďovke predtým, než som ju hodila sliepkam, dala pusu na rozlúčku.
Dnes už to nerobím. ;)
Myšky, škrečky, potkany, morské prasiatka, činčily, rybky, kanáriky, andulky, korely, zebričky, mačky, psy, sliepky, králiky, mloky, korytnačky, žaby, scinky, slimáky, exotický hmyz - všetky tieto zvieratá som mala a zopár mám ešte aj teraz, hoci už ich je pomenej.
Silno sa krotím :-)
Okrem toho mám manžela a dve deti... hm, asi som ich mala uviesť niekde v úvodnej časti, ale akosi som pozabudla. Keď začnem rozmýšľať o mojich zvieratách, ide rodina bokom - pardon. Asi ste už pochopili, že som mierne, vlastne dosť trafená, čo sa týka zvierat. Môj manžel dokonca tvrdí, že je to na diagnózu... no nechcem sa s ním hádať.
Proste som "zvieratková".
Tie malé a aj väčšie, chlpaté, operené, mokré, slizké,
šupinaté a kadejaké iné potvory to vedia a moju starostlivosť mi
oplácajú obrovskou láskou a svojím priateľstvom. Milujem všetky zvieratá -
teda skoro všetky - pijavice a ušiaky si ma akosi nevedia získať, ale
pracujem na tom. Keby som nebola obmedzovaná priestorom, financiami a časom,
ani si netrúfam odhadnúť, aké zvieratá by som mala.
Len tak medzi nami - milujem
tigre, fascinujú ma krokodíly, chobotnice, mandarínske kačičky, havrany,
kapybary...
Takže je celkom fajn, že ma tie vyššie spomínané okolnosti obmedzujú.
Zvieratá mi prinášajú radosť. Áno, aj starosti a obrovský
smútok, keď odídu, ale tá radosť to všetko preváži.
Ten pocit, keď sa pozerám
na spokojne sa kŕmiacu mačku, alebo keď mi pes prinesie palicu a celý
šťastný čaká, kedy mu ju znova hodím.
Alebo keď mi náš potkan Luigi vylezie na
plece a dá "pusu" na privítanie. Alebo keď mi korela zaspieva melódiu,
ktorú sa naučila, ani neviem kedy a prekvapí ma...
Je to niečo, čo ma nabíja energiou a v takých chvíľach som šťastná.
A potom začne tá
istá korela škriekať až mi v ušiach zaľahne a šťastie je preč. Ale nie... stále som
šťastná, len jej vypapuľujem a navrhnem, nech je ticho. Väčšinou to
nezaberie, a tak korelu pekne aj s klietkou premiestnim na balkón,
kde spieva okoloidúcim. Vďaka zvieratám som empatická (niekedy až na vlastnú
škodu), trpezlivá a tolerantná. Preč s falošnou skromnosťou - je to
proste tak.
Zvieratá môj život obohacujú neuveriteľným spôsobom.
Sú so mnou, keď som veselá,
ale aj keď som smutná. Keď som chorá alebo sa necítim dobre, ich prítomnosť mi
vždy pomôže zabudnúť na bolesť a trápenie.
Keď som bola dieťa, okolie si klepalo na čelo. Ale ja som sa nenechala rozhodiť (vďaka, oci, za tvrdohlavosť, čo sme s bratom podedili po tebe) a ľudia okolo mňa si časom zvykli, že v našej domácnosti sú zvieratá právoplatní členovia.
Takže áno - som tá "zvieratková". A som takto šťastná!
Monika K.
Tento článok nie je poučný, je to úvaha o tom, čo odmalička v sebe hlboko nosím a bez čoho by môj život nebol taký, aký je. Je o mojej láske k zvieratám.
